Spišská Nová Ves, zima mrzne na kosti, Ulice sú tiché, plné šedej minulosti. Ale v malom byte, kde sa topí ľad, Evka s Erikom, súrodenecký štát. Evka balí kufre, v očiach má ten oheň, Erik stojí v dverách, hovorí: "Hej, poďme von, len, Preč od týchto ľudí, čo len súdia naše kroky, Sme v tom spolu brácho, prežili sme ťažké roky." Betónové sídlisko, steny majú uši, Ale náš vzťah je pevný, nikto ho neruší. Evka a Erik, krv nie je voda, Naša cesta vpred, to je naša sloboda. Z ulíc Slovenska, kde vietor reže tvár, Ideme za cieľom, zažneme ten žiar. Žiadne pravidlá, len náš vlastný kód, Súrodenci v boji, to je náš rod. Erik kontroluje mapy, Evka počíta prachy, Prekračujeme hranice, zahadzujeme strachy. Od Tatier k Dunaju, cez tmu a cez blesky, Nás nerozdelí nikto, ani tie ich pletky. Je to lojalita, ktorú nepochopia davy, My sme jedna myseľ, čo sa nikdy neunaví. Pamätáš, keď sme boli decká? Schovaní pod perinou, keď bola noc ťažká? Dnes sme dospelí, ale puto ostáva, Slovenská krv, čo nikdy nevzdáva. Evka a Erik, krv nie je voda, Naša cesta vpred, to je naša sloboda. Z ulíc Slovenska, kde vietor reže tvár, Ideme za cieľom, zažneme ten žiar. Žiadne pravidlá, len náš vlastný kód, Súrodenci v boji, to je náš rod. Slovensko nás formovalo. Ale my píšeme nový príbeh. Evka... Erik. Spolu až do konca.