Keď ráno vstaneš a svet ešte spí, v hlave máš otázky, kam ďalej ísť. Včera bolo ťažké, dážď zmyl staré cesty, dnes máš čistý list, nové texty. Každá jazva je atrament na tvojej koži, každý pád ťa učí, ako nebyť v núdzi. Cesta nie je rovná, je to bludisko v tme, no ty máš kompas v srdci, čo stále tepe. Tak poď, zdvihni hlavu, nech vietor berie strach, tvoje sny ešte žijú, sú vyryté v hviezdach. Aj keď svet spomalí, ty nezabudni kto si, každý koniec je brána, nové možnosti. Nie vždy všetko vyjde, nie vždy vyhráš boj, no sila nie je v zlate, ale v tom, že si svoj. Ľudia sú len komparz, čo prichádza a mizne, spomienky sú palivo, čo zapáli tvoje iskry. To, čo bol koniec, je len začiatok trate, ideš si po svoje, aj keď život ťa vráti. Pozri sa do zrkadla, vidíš tú silu? Prežil si búrky, prežil si chvíľu, kedy si chcel vzdať, no ostal si stáť. Teraz je čas, aby si začal znova hrať. Tak poď, zdvihni hlavu, nech vietor berie strach, tvoje sny ešte žijú, sú vyryté v hviezdach. Aj keď svet spomalí, ty nezabudni kto si, každý koniec je brána, nové možnosti. A keď raz otočíš sa späť, uvidíš tú cestu, povieš si: „Zvládol som to, zničil som tú klietku.“ Stále kráčam vpred. Stále kráčam vpred. Začínam znova.